Ideme si tak trochu vlastnou cestou. Říká trenér a otec v jedné osobě Jozef Vrábel
29.03.2023 -
Jozef Vrábel je bývalý vynikající závodník na střední a dlouhé distance, který má řadu úspěchů na československé scéně. V současné době je otcem a trenérem vycházející triatlonové naděje Margaretky Vrábelové. V rozsáhlém rozhovoru jsme narazali na řadu zajímavých témat.
Co tě vedlo k triatlonu a jaká je tvá zkušenost s jinými sporty?



Už si to ani moc nepamätám, ale myslím, že to bola kombinácia čiastočného vyhorenia v práci a túžby
skúsiť niečo, na čo som celý dovtedajší život vzhliadal s obdivom. A tak som si splnil v 34 rokoch svoj sen
a začal som s triatlonom...
Jaký byl tvůj největší úspěch v triatlonu jako závodník a na který závod nejraději
vzpomínáš?
Tu by som o úspechoch radšej moc nehovoril. Nebola to žiadna veľká sláva. V podstate som si zopár
rokov zapretekal doma, v susednom Česku a niečo aj vo svete. Nakoniec z toho bolo okolo 35 Ironmanov
... o ostatných pretekoch nemám žiadny prehľad. Pár krát som zajazdil slušný amatérsky čas
v polovičnom, alebo dlhom triatlone. Myslím, že som bol 2x celkovo druhý a 2x tretí na Moraviamane
a jeden krát druhý na Czechman triatlon + nejaké tie pódia z majstrovstiev Slovenska v dlhom
a strednom triatlone.
Veľmi rád som chodil na Moraviamana do Otrokovíc ... tieto preteky som mal najradšej. Bolo to blízko,
asi iba 70 kilometrov a pripadal som si tam vždy ako doma vďaka skvelému Jirkovi Daňkovi a celému
Moraviaman teamu.
Jak si v té době trénoval? A co bys s dnešními znalostni udělal jinak?
Ak mám byť úprimný a pozerať sa na to dnešnou optikou, tak najvýstižnejšie pomenovanie by bolo
amatérsky, chaoticky, naivne, ale s o to väčšou chuťou a radosťou. Stále si myslím, že aj takýto
tréningový „nesystém“ je dostatočný na amatérske pretekanie v dlhom triatlone s časmi na úrovni ľahko
pod 9 hodín. Samozrejme, trošku to zjednodušujem ... určite som si za tie roky nejaký systém vytvotil,
ale naozaj, ja som bol do svojich 33 rokov typický kancelársky workoholik pracujúci 6 dní do týždňa po 12
hodín. Potom som začal trošku behať, kúpil som si cestný bicykel a trošku som oprášil skoro zabudnuté
plávanie z detstva. Schudol som z 86 na 62 kilogramov a prihlásil som sa na šprint triatlon. Keďže som ho
zvládol, tak som si povedal, že zvládnem asi aj niečo dlhšie a o dva mesiace som si dal Slovakmana ...
a celkom to na prvý krát ušlo ... myslím že za 10:45.
A čo by som urobil inak? Vôbec nič ... takto ma to bavilo a bolo to fajn. Ako som už napísal, pre dlhý
triatlon na úrovni, kde som sa nachádzal stačilo to čo som robil ... veľa, dlho a s chuťou.
Jak se z tvého pohledu triatlon od té doby co aktivně nezávodíš posunul?
Tu je jednoduchá odpoveď. Triatlon sa posunul extrémne a stále sa posúva. Je to úplne iný šport ako
pred desiatimi rokmi.
Nyní působíš jako trenér a úspěchy tvé dcery nelze opomenout. Popsal bys trochu vaší
cestu?
Toto by bolo na veľmi dlhé rozprávanie. Koľko hodín máme na to času?
V podstate som nikdy neplánoval stať sa trénerom. Ja som iba chcel aby si moje deti vybudovali kladný
vzťah k športu. Videli, čo robím, často sme celá rodina cestovali na preteky. V podstate vyrastali pri
triatlone, ale venovali sme sa všetkým možným športom a jednému osobitne od piatich rokov a to
plávaniu, neskôr sme pridali serióznu atletiku ... samotný triatlon prišiel až oveľa neskôr – od 11 rokov.
Snažil som sa nájsť pre svoje deti kvalitné prostredie na ich rozvoj, také kde by na nich nikto netlačil ale
naopak venoval sa im tak, aby boli zaťažené primerane svojmu veku.
V tomto období som pocítil, že by bolo vhodnejšie prestať sa venovať môjmu triatlonovaniu a svoj čas
som sa rozhodol takmer výhradne venovať rozvoju svojich detí. Ale tu nastala zásadná zmena. Na rozdiel od svojho „sebatrénovania“ som vedel, že sa jedná o vývoj
mojich detí a tu sa môj prístup začal diametrálne odlišovať. Musel som sa všetko naučiť, vlastne toto je
nikdy nekončiaci proces a ten kto v ňom ustane, stratí kontakt s realitou. Celé to trvalo niekoľko rokov.
Takže postupne som prevzal všetky funkcie od šoféra, manažéra, účtovníka, mechanika, psychológa až
po trénera.
Chcelo to trošku odvahy, už po niekoľký krát od základu zmeniť všetko vo svojom „profesionálnom“
živote.
Rozhodne však môžem povedať, že ma tento proces uspokojuje a baví ma. Síce človek musí počítať so
znížením svojho „životného štandardu“, ale to nie je podstatné. Moja súčasná práca mi dáva veľmi veľa,
môžem pomáhať vlastnej dcére, podieľať sa na jej vývoji ... čo môže byť viac?
Jaké jsou největší výzvy, kterým musíš jako trenér čelit při trénování své dcery? Jak
vypadá typický tréninkový týden Margaréty?
Trénovať 18 ročnú juniorku a k tomu vlastnú dcéru ... môže existovať ešte väčšia výzva?
Je to neustály konflikt v mojom vnútri medzi otcom, ktorý chce byť láskavý k svojej dcére a nechce ju
vidieť trpieť a trénerom, ktorý občas musí pritvrdiť.
Typický týždeň v triatlone? Myslím, že taký neexistuje ... závisí hlavne od toho, kde sa v rámci ročného
tréningového cyklu nachádzame. Ale samozrejme je to o troch hlavných športoch, posilňovaní,
uvoľňovaní, regenerácii ... a škole spolu s ostatnými povinnosťami.
Jaký tréninkový model využíváš? Dnes je sklonované Norsko všemi pády, také razíte
podobnou cestu?
Ideme si tak trochu vlastnou cestou. Nórsky model je prísne fyziologicky nastavený. Rozhodne môže
fungovať, ale nemyslím si, že na športovcoch vo vývoji. Tu je treba pristupovať k tréningu veľmi
komplexne.
Volíme skôr taký holistický prístup. Proste taký, že všetko so všetkým súvisí. Fyziológia nie je všetko.
Celková výkonnosť závisí od obrovského množstva čiastkových „komponentov“ a rozhodne medzi ne
patria aj celková pohoda, duševné zdravie a radosť z toho čo robíme.
To ale neznamená, že pristupujeme k tréningu nekoncepčne. Samozrejme, testujeme, analyzujeme
a aplikujeme a znovu a znovu. Za posledné 3 sezóny máme zozbieraných množstvo dát aj z pretekov.
Vieme úplne presne aký výkon Margarétka podala na cyklistickej aj bežeckej časti. Vieme koľko času
počas pretekov strávi v tej a tej zóne, koľko krát je to schopná zopakovať ... Toto všetko a veľa ďalšieho
tvorí determinanty budúceho úspechu. Každé preteky vyžadujú trošku iné nastavenie a tak k tomu aj
pristupujeme.
Naša cesta má jedno zásadné pravidlo – musí nás to baviť...
Kde se vidíte za 5 let? Mimochodem se bude psát rok 2028 a olympisjké hry bude
podruhé hostit americké Los Angeles.
Bolo by krásne prepracovať sa na olympíjske hry, o tom niet pochýb. Túto otázku by bolo treba položiť
asi jej.
Náš set-up je ale taký, že nič nechceme urýchľovať. Postupne chceme vykreovať dobrú triatlonistku.
Rozhodne nemáme v pláne pretekať mimo svoj výkonnostný level a byť na pretekoch iba do počtu. Veľa
krát sú výsledky z juniorských pretekov preceňované. Treba sa na ne pozerať triezvo a realisticky. Veľa
krát umiestnenie veľa nehovorí. Dôležité je hlavne to, aký pretekár podal výkon a ako sa k nemu
dopracoval. Pokiaľ napreduje a dosahuje na pretekoch dobré výsledky „zbraňami“ primeranými svojmu
veku, tak je všetko v poriadku. Margarétka má pred sebou dúfajme ešte dlhú cestu. Ešte ju čakajú dve juniorské sezóny, potom bude
musieť niečo ukázať na európskych pohároch medzi dospelými. Ak tam uspeje, potom nasleduje ďalší
level – svetový pohár, WTCS a až niekde úplne na vrchole je olympiáda.
Jak bys okomentoval současnou úroveň českého a slovenského triatlonu v porovnání
s tím světovým?
Nie som si istý, aká miera úprimnosti je znesiteľná pri odpovedi na túto otázku. Ale odpoviem tak, ako
to vidím. Úplne nám ušiel vlak a úplne sme tratili kontakt s realitou.
Keby som sa nevzdelával v zahraničí a nevidel úroveň pretekov vo svete tak by som si možno myslel, že
všetko je v poriadku. Našťastie, World triathlon vytvára dostatok príležitostí ako sa vzdelávať a získavať
informácie od tých najlepších. Naplno toho využívam.
Zároveň si veľmi dobre uvedomujem, že je toho oveľa viac čo neviem ako viem. Nemám problém si to
priznať, opýtať sa a nechať si poradiť. Tu vidím jeden veľký problém v našich krajinách. V triatlone pôsobí
veľmi veľa trénerov, hlavne mládeže, ktorí vlastne triatlon ani nevideli. Videli tak akurát preteky
domáceho pohára, kde pre dosiahnutie výsledku stačia veľmi priemerné výkony a hlavne úplne iné
determinanty úspechu.
Jaký vídíš výjov v triatlonu za pár let? A to jak v krátkém, tak dlouhém.
Nie som vizionár... Iba dúfam, že v triatlone zostane ľudskosť a krása tohto športu. Rozhodne sa bude
triatlon zrýchľovať.
Dúfam, že World triathlon zachová jeden zo svojich princípov, že ženy sú rovnako hodnotené ako muži
a zároveň, že ženám bude umožnené aj naďalej pretekať vo férových podmienkach.
Je nevyhnutné, aby triatlon pritiahol viac divákov a preto sa budú stále viac a viac presadzovať dnes už
zabehnuté formáty ako superšprint, eliminátor, Arena games. Divák chce vidieť akciu a nesmie to byť
príliš dlhé. A toto zase bude vytvárať znovu nové a nové požiadavky pre dosiahnutie úspechu a treba
s tým počítať a byť na to pripravený.
A dlhý triatlon? To je taká samostatná kapitola. Ten si žije svojim životom. Možno so mnou veľa ľudí
nebude súhlasiť, ale sleduje ho veľmi úzka skupina ľudí a v podstate si ho robia triatlonisti pre
triatlonistov. Je dobré, že existuje. Je veľmi dobre že vzniklo PTO a tak umožnilo pretekárom živiť sa
dlhým triatlonom.
Hodnocení:
DALŠÍ ČLÁNKY AUTORA
DALŠÍ ČLÁNKY V RUBRICE
RUBRIKY ČLÁNKŮ
TriatlonIronman, dlouhý TTOffroad TT, XterraDuatlonZimní triatlonRozhovoryTechnika a tréninkMateriálAquatlonEtriatlon TeamRace reportyRůznéSwimRun
AKTUÁLNÍ ČLÁNKY